XL\.
XL\.
Kněz Oldřich, rozpomanuv na smrť bratra svého,
a poznav lesť Kochana nevěrného,
vecě j’mu: „Ty’s mě zbavil bratrcě mého,
jáz tě zbaviu života tvého.“
Vyřězav j’mu jazyk, káza j’mu oči vylúpiti
a z živa káza třěva vyvláčiti.
Vršovici to vidiechu,
i přimluviti sě nesmiechu.
Kochan, když okolo sochy chodieše
a z sebe třěva točieše,
na svój rod počě túžiti,
a liudem takto mluviti:
„Neufaj i jeden do roda velikého,
ani do smysla hlubokého.
Kněz v svej zemi ponenahlu všě uchodí,
má mne zlob s právem dochodí.
Mniech ztepa všě kniežata,
pro to mi dána dóstojná otplata.“