XL\.       

Kněz Oldřich, rozpomanuv na smrť bratra svého,

a poznav lesť Kochana nevěrného,

vecě j’mu: „Ty’s mě zbavil bratrcě mého,

jáz tě zbaviu života tvého.“

Vyřězav j’mu jazyk, káza j’mu oči vylúpiti

a z živa káza třěva vyvláčiti.

Vršovici to vidiechu,

i přimluviti sě nesmiechu.

Kochan, když okolo sochy chodieše

a z sebe třěva točieše,

na svój rod počě túžiti,

a liudem takto mluviti:

„Neufaj i jeden do roda velikého,

ani do smysla hlubokého.

Kněz v svej zemi ponenahlu všě uchodí,

má mne zlob s právem dochodí.

Mniech ztepa všě kniežata,

pro to mi dána dóstojná otplata.“